Veľa dospelých mávne rukou a nesnaží sa byť vzorom pre dnešné deti. Majú pocit, že dnešní mileniáni sa preceňujú a druhých podceňujú, nedajú si poradiť a všetko vedia najlepšie.
Priznávam tiež som nevedela či sa mám smiať, alebo plakať keď mi môj 11-ročný syn pri príležitosti výmeny názorov povedal „Mami Ty si sa narodila v minulom tisícročí.“ Uzavrel výmenu názorov tým, že ho nemám šancu pochopiť. Pred tým, ako som išla niečo „autoritatívne“ povedať som sa nadýchla a uvedomila som si, že povedal pravdu a prišlo mi to smiešne. Začala som sa smiať a o chvíľu sme sa smiali obaja.
Čo som si vtedy vlastne uvedomila?
Naozaj som sa narodila v minulom tisícročí. A rovnako ako môj syn som mala v detstve milión krát pocit, že ma rodičia vôbec nechápu. Čo som vtedy túžila počuť od svojich rodičov namiesto „Nepapuľuj! S kým si myslíš že sa bavíš?“ Obyčajné slová útechy a porozumenia by mi postačili.
A preto namiesto „Ali takto som ťa vychovala? S kým sa rozprávaš?“ som mu povedala: „Áno narodila som sa minulom tisícročí a som na to hrdá. Tak ako Ty buď hrdý na to, že si sa narodil v tomto. Som človek a robím chyby a to, že som mama neznamená, že mám vždy pravdu a som dokonalá. Ale ver mi, že Ťa mám rada a spravím pre Teba maximum koľko sa mi práve dá. Tak ako Ty vyžaduješ pravidlá, tak ich vyžadujem aj ja, a trvám na ich dodržiavaní.“
Mám vlastné deti a pracujem s deťmi ako lektorka v programe rozvoja osobnosti. Čo sa mi vždy u detí osvedčilo? Úprimnosť.
Buďme k nim úprimní.
Okamžite vycítia keď na nich niečo hráme, niečo zabudneme a vyhovárame sa, alebo sa pomýlime. Uznajme našu omylnosť a poďakujme im za ich postrehy a objavy.
Veľa krát sa mi stane doma, alebo na lekciách, že pozabudnem na drobnosť, alebo na niečo pre deti dôležité. Deti mi to pripomenú a veru trvalo mi dlho dokedy som sa naučila zhodiť masku dokonalosti a poďakovať za pripomenutie.
Viete aké sú deti šťastné, keď priznáme svoju omylnosť a poďakujete im za pripomenutie? Takto v nich budujeme zodpovednosť a uznanie. Funguje to úžasne. Pokiaľ im dáme rešpekt a uznanie získame od nich úprimný rešpekt a uznanie v obrovskej miere.
Ako sa ešte viac priblížiť na ich vlnu?
Milujú príbehy z našeho detstva. Radi počúvajú príbehy o našej nedokonalosti, ale aj našej odvahe. O tom, čo sme vyparatili a ako sme znášali následky. Príbehy ako sme sa poučili na vlastných chybách. Ako sme klamali, lebo sme sa báli.
Deti tušia, že nie sme dokonalé bytosti. Tento svet im to ukazuje každý deň. A zároveň ich klame dokonalosť príspevkov na instagrame a fb. Ako sa majú v tom vyznať? Vidia dokonalý online, ktorý neexistuje. Nechápu nedokonalému skutočnému, lebo všetci sa hráme na dokonalých. Preto buďme pred nimi úprimní. Učme ich že život je rôznorodý, že my všetci sme jedineční, inšpirujme ich a motivujeme ich. A vtedy nás začnú zo záujmom nasledovať.
Zahŕňajme ich láskou.
Zahŕňajme ich bezpodmienečnou láskou každý deň. Dnešné deti si uvedomujú, že svet potrebuje lásku viac ako kedykoľvek doteraz.
Nechápu ako sme mohli dopustiť katastrofu ekologických rozmerov, ktorej dnes čelíme. Covid je pre ne praktickou ukážkou toho, čo je skutočne dôležité. Často sa s deťmi rozprávam na tému ekológie a covidu. Oni vedia, už dnes vedia že oni sú tí, ktorí to budú dávať do poriadku.
Sú to deti vo veku 7-19 rokov a uvažujú týmto spôsobom. Mám voči nim skutočný obdiv a úctu za to, že to dokážu vôbec vysloviť. Absolútne ma odzbroja svojou čistotou a láskavosťou. Oni sa za to ako svet dnes vyzerá na nás nehnevajú. Prijímajú a majú nás radi takých akí sme aj s našimi chybami.
Tak veľmi by sme im to mali chcieť vrátiť a naša úloha by mala byť stáť pri nich a podporovať ich za každú cenu. Chápať ich. Uvedomme si, že tu máme generáciu nových vedcov, mysliteľov, vynálezcov, tvorcov nových morálnych hodnôt a nových systémov. Deti sú naša budúcnosť a ja som presvedčená, že úžasná.
„Osobnosť človeka sa vyvíja v priebehu života z ťažko poznateľných zárodočných vlôh a až naše činy ukážu, kto vlastne sme. Sme ako slnko, ktoré živí život na Zemi a plodí všeličo krásne, zvláštne i zlé. Najprv nevieme, aké činy alebo zločiny, aký osud, aké dobro a aké zlo v sebe máme. Až jeseň nám ukáže, čo splodila jar a až večer bude jasné, čo ráno začalo konať.„
C.G. Jung
